Štúdie poskytujú 2 jasné odpovede na otázku, prečo sa obrancovia dostávajú do zlej pozície pri obrane. Vyplýva to zo zúženia zorného poľa pri útoku, aby mozog získal viacej informácií o hroziacom nebezpečenstve. Chce to však určitý čas a tak telo bude od hrozby ustupovať a tým zväčšovať zorné pole a čas potrebný na analyzovanie nebezpečenstva.
Za druhé, úloha mozgu je spracovávanie širokého okruhu informácii. Preto dodatočné podnety, ktoré by normálne boli spracované boli stratené. Toto vysvetľuje prečo si ľudia nemôžu pamätať určité fakty umiestnené blízko hrozby.
Prvá skutočná štúdia v oblasti prežitia bola uskutočnená v roku 1930. Jednalo sa o zistenia, že pri bojovom nasadení sa pri kódovaní správ do Morseho abecedy robili väčšie chyby než v dobe mieru či nebojovej činnosti.
Pri určitých podnetoch sa skrátka aktivuje časť nervovej sústavy (autonómny odozvový proces), ktorá môže záporne ovplyvniť (psychologicky a fyziologicky) správanie tela.
Zrýchlenie tepu.
Vieme že SSR – reakcia pri strese (Survival Stress Reaction) priamo súvisí so zvýšením srdečného tepu.
Pri 115 úderoch (bmp) väčšina ľudí stratí prstovú obratnosť, klesá aj schopnosť súbežne spracovávať viacero úloh.
Pri 145 bmp stráca väčšina ľudí niektoré motorové schopnosti (3 alebo viac motor. Schopností ktoré môžu pracovať súbežne)
Vizuálne efekty
Vizuálny systém je primárny zmyslový orgán tela pri sebaobrane.
Pri 175 bmp, sa viečko vytiahne. Zrenice sa rozšíria a sploštia. Je to tunelový efekt. Preto sa obranca snaží cúvať od útočníka – aby sa cez tento zrakový tunel dostali potrebné informácie do mozgu a ten ich mohol vyhodnotiť.
Pri tomto tepe srdca sa vizuálne sledovanie stáva zložitejšie. Toto je veľmi dôležité keď príde k viacnásobným hrozbám. Behom viacerých útokov mozog bude udržovať sledovanie jedného cieľa. Keď bude eliminovaný vyhľadá ďalšiu hrozbu. Zorné pole sa zužuje v priemere o 70%.
Preto je veľmi dôležité učiť študentov bojových umení tzv. „skenovať“ priestor okolo seba a hľadať ďalších útočníkov.
Pri 175 úderoch sa zložitejšie aj zameriavanie blízkych objektov. Preto obranca nevie presne povedať v akej vzdialenosti bol útočník.
Zvukové efekty:
Cca pri 145 bpm sa časť mozgu pri SSR, ktorá tieto vnemy spracováva, uzavrie. Toto je dôvod prečo pri boji ľudia nepočujú, prípadne hovoria že síce počuli ale nerozumeli.
Toto je známe aj pod názvom strata pamäti pri kritickom namáhaní. Pri tomto jave si osoba zapamätá cca len 30% informácií o danom incidente v prvých 24 hodinách. 50% hodinách a 75% až 95% v 72 až 100 hodinách.
Ale hrubé motorické schopnosti sú optimalizované.
Teda rozmedzie od 115 do 145 úderov je rozsah kde sú bojové schopnosti a čas odozvy maximalizované (najlepšie).
Toto sa uskutočňuje cez duševnú a telesnú výchovu.
Skúsenosť zvyšuje sebadôveru a redukuje počet nových vecí čo môžu prekvapiť.
Čím viac sa to podobá skutočnosti, tým lepšie.
Predstavy a duševné obrazy:
Treba si pamätať, že myseľ nevie tak ľahko rozoznať či je to realita alebo fantázia.
Hypnózou sa dá docieliť naprogramovanie určitých reakcií na podnety. Je vraj možný dosť značný nárast v bojovom výkone, ale hlavne v čase ktorý potrebuje adept na naučenie daných schopností.
Ide o tzv. autogénne dýchanie.
Nádych nosom – výdych ústami.
Správne dýchanie vie spomaliť tep srdca až o 30% do času 40 sekúnd.
V sebaobrannej situácii sa ale môže stať, že dôjde k poškodeniu zdravia či usmrteniu druhej osoby. Pravda ale je že pri tréningu sa o tom moc nepremýšľa. Mnohí ale v dôsledku napríklad viery nechcú zabíjať alebo vážne ubližovať.
Ak sa človek nevyrovná s možnosťou usmrtenia útočníka, môže to viesť k jeho porážke pri reálnom boji.
Tí čo to zažili boli buď zabitý alebo vážne zranený.
Samuraj aj letec kamikadze rozumeli tomuto pravidlu.
Treba si pamätať, že boj nie je miesto na väčšie úpravy vašej viery.
Potrebujete byť sústredený na úlohu a na nič iného.
Pretože ako vieme pri SSR sa naša bojaschopnosť zhoršuje, bez ohľadu nato ako dobre sme vycvičený.
Musíme mať plán B pre každú techniku.
Priemerný čas na podnet je asi sekunda. Ak už teraz učíme študenta ďaľšiu odpoveď na špecifický útok, zvýšime čas odpovede na útok o 58%.. Na ulici chceme tento čas naopak znižovať.
Napríklad : ak sa učíme viac možných obrán na jeden špecifický útok, mozgu zaberie určitý čas rozhodovanie ktorú použije. Toto zvýši čas odpovede možno natoľko, že to môže rozhodnúť medzi životom a smrťou.
Inštruktor by mal novú techniku učiť v pomalom pohybe. Prečo? Dovolí to mozgu študenta sledovať techniku cez fyzický a duševný tréning spolu s opakovaním až pokiaľ sa nestane podvedomou.
Veľa inštruktorov učí danú techniku od začiatku až do konca v jednom kuse. To je ale chyba.
Treba si pamätať, že sa ju učí mozog prvý krát cez zrak ako z obrázkov. Pre štúdium, kde sa technika učí od začiatku po koniec je potrebné mať študentov, ktorí sú už duševne na potrebnej úrovni, aby to ich mozog pochopil. Ak sa to takto nevyučuje, s najväčšou pravdepodobnosťou bude študent sklamaný svojim neúspechom.
Naozajstný výskum tejto oblasti neexistuje. O reakciách, spôsobe učenia mozgu a stavoch sa dozvedáme až v poslednej dobe hlavne vďaka technológiám ako magnetická rezonancia.
Vďaka výskumu chápeme, ktoré nervové cesty a spojenia sú pre pochopenie SSR dôležité.
Problém s týmto predpokladom je že na ľudí ako bežci, ktorí môžu mať vysoký tep srdca, SSR nemá účinok.
Prečo bežcov vysoký tep je spôsobený fyzickou námahou a nie emóciou (strachom) spôsobenou spontánnou alebo okamžitou hrozbou na telo či život, ktorá spúšťa neurologickú odpoveď mozgu a SSR proces.
Toto tiež vysvetľuje prečo inštruktori, ktorí sa pokúsili preveriť Siddleov výskum cez údery až po srdečný monitoring nezaznamenali žiadne komplexné zhoršenie motorických schopností.
Treba povedať, že dokonca Siddle uznáva fakt, v prvej rade kvôli výskumu doktora LeDouxa,
že zvýšenie tepu srdca je ničím viac než len regulátorom teploty, alebo indikátorom všímania si úrovne stresu a je neriadiacou silou výkonového zhoršenia.
Doktor LeDoux tiež našiel, že sú tam dôležité rozdiely medzi emóciami a citmi. City sú produkty vedomej mysli, zatiaľ čo emócie sú zreteľné vzory chovania neurónov. Emócie môžu existovať vedome skúsenosťou, rovnako ako fyziologické a neurologické reakcie a dobrovoľné a nedobrovoľné chovanie.
na neurologickej úrovni. Keď je spustená fyziologická reakcia, máme len málo možností, ak vôbec nejaké, na riadenie či kontrolu, ale môže mať formu.
Dr. LeDoux objavil, že časti strachu idú svojou vlastnou cestou za citmi (feelings) a emóciami.
Podľa doktora LeDouxa, je to tiež špecifická spomienka na emóciu. Spolu s neurológom Dr. Holtom rozšírili tento fakt a povedali, že po hroznej skúsenosti si nemôžu obete dobre pamätať čo sa stalo, ako ani presný čas a miesto útoku. Telo však bude reagovať zvýšením tepu srdca, zmenou dýchania a potenia.
Riadené obrazy, pokiaľ sú riadené správne a profesionálne budú ďalšou spojitosťou v bojovom tréningu.
Nie všetky vedecké výskumy robia rozdiely medzi emóciami a citmi (feeling), väčšina súhlasí že strach z odpovede zaváži viac než len fyzická príprava na boj, nadmernú bdelosť a podobne.
Čo sa stane v našom mozgu emócia strachu je spustená?
Podľa Dr. LeDouxa a ďalších neurológov časť mozgu zistí a začne s odpoveďou na nebezpečenstvo. ( V prvom kroku amygdala ktorá príma vstup z každého zmyslového systému tela a môže preto hneď odpovedať ) a v závislosti na boji so silami podnetov, začne mozog hodnotiť ako pokračovať, a skúsi vyriešiť daný problém nasledovným spôsobom:
Informácia je spracovaná časťou mozgu v blízkosti časti mozgu s názvom amygdala.
Tá jedná ako letový dispečer alebo dispečer na železničnej stanici. Vytriedi prichádzajúce podnety zo zmyslových orgánov.
Pri spontánnej hrozbe sa informácia dostáva do časti mozgovej kôry ktorá vedome premýšľa o popude (ako napríklad zraková kôra), ohodnocuje nebezpečenstvo atď. Pokiaľ už bolo rozhodnutie spravené, informácia sa stiahne späť na amygdalu ktorá vytvorí emóciu a akcia cez telo sa buď uskutoční alebo sa zablokuje (zamrzne).
Tento proces sa koná v nespontánnych situáciách. Táto neurónová cesta je obvykle nazývaná „hlavná cesta“. Toto je cesta v ktorej vyučujú najväčší bojový inštruktori.
Inak povedané: Osoba dáva úder pravého háku ktorý je videný a teda objavený vizuálnym systémom. Vizuálny systém stiahne tento podnet do časti mozgu a začne s triedením. Potom sa informácia pošle do zrakovej kôry mozgu. V zrakovej kôre sa robia rozhodnutia proti pravému háku. Potom sa pošle odpoveď na amygdalu ktorá vytvorí emóciu ktorá úder zablokuje cez samotné telo obrancu.
Siddle uviedol, že automatická odpoveď na špecifickú hrozbu sa môže nachádzať vtedy, keď študenti praktikujú schopnosti spolu so špecifickou úrovňou hrozby.
Pre správnu odpoveď skrátka musia byť prítomné správne podnety, ktoré spustia odpoveď.
Ak sa teda očakáva tréning prežitia na reflexov, je potrebné to zapracovať veľmi skoro do samotného tréningu študentov.
Pri spontánnom útoku je informácia odoslaná do amygdali, ktorá nastaví SSR ( obranný reflex)
Ďalšie ochranné reflexy zahrňujú napríklad kýchanie, žmurkanie očami, dávivý reflex, odťahovanie sa od nebezpečenstva a laryngospasmus (uzavretie dráhy aby sa zabránilo vniknutiu vody do pľúc). Informácia je potom poslaná do mozgovej kôry.
Keď mozgová kôra dostala informáciu, sú preskúmané podnety či hrozba skutočne existuje.
Amygdala na základe tejto informácie zabezpečí aktiváciu obrany alebo prerušenie odpovede.
To znamená že pri neočakávanom spontánnom útoku, bude reflex vyvolaný amygdalou prevyšovať natrénované techniky ktoré nie sú v súhlase s automatickou reakciou tela (prirodzenou reakciou). Ale mnoho ľudí čo cvičia bojové umenia sú presvedčený že sa to dá docieliť sústavným opakovaním podnetov a reakcií. Pri hlavnej dráhe to môže robiť problémy. Toto bude fungovať len pri nízkej dráhe v mozgu, pokiaľ je možné stihnúť odpoveď na útok a to len v prípade že obrana bude v súlade s automatickým reflexom ktorý nastaví amygdala.
Robert Weinberg (PhD), dobre známy a vysoko rešpektovaný športový psychológ uviedol po výsledku Westmorelandovej štúdie, že jedinci sa obvykle vrátia do preferovaného alebo inštinktívneho módu chovania zvlášť pod stresom.
Účelom uvedených štúdií je demonštrovať skutočnosť, že jedine nacvičená odpoveď zhodná (čo najbližšia) s reflexom bude úspešná.
Pamätajte si, že táto dráha nižšej úrovne nesprostredkuje detailné informácie o podnetoch hrozby, ale má výhodu rýchlosti.
Vysoká rýchlosť je na úkor nepresnosti v odhaľovaní nebezpečenstva.
Dr. Epstein zo skupiny „psychologického“ výskumu stresu a strachu urobil komplexnú recenziu na túto tému. Dospel k záveru, že každá osoba má 2 rôzne režimy spracovávania informácií pri spontánne vyvolanej hrozbe.
Rozumové myslenie: (nízke straty emociálneho vzrušenia) človek je schopný vedomej činnosti, analytický poznávací proces.
Skúsenostné myslenie: (vysoký stres a emocionálne vzrušenie) je to automatický - intuitívny mód spracovania informácií, ktorý pracuje s rôznymi pravidlami v rozumovom móde a je nadradenými normálnemu či vedomému mysleniu.
Vo väčšine situácií prevyšuje teda automatické spracovanie informácií nad rozumovým či vedomým, pretože je menej namáhavé a účinnejšie. Toto je najmä pri náhlom a vysokom strese, teda v situáciách kedy sa vyžaduje permanentný fyzický výkon.
Cesta známa ako „hlavná cesta“, v ktorej akcia môže byť založená na vedomej vôli a myšlienke.
Ako sa zdá, má táto cesta účinok pri „progresívnych“ druhoch popudov a strachu. Tu môže študent bojového umenia použiť výcvik na báze podnet/odozva, čo najbližšie k prirodzeným pohybom.
Druhá cesta, známa ako „ nízka cesta“ , ktorá je spustená spontánnym a neočakávaným útokom. Tu bude mozog ovládať telo pomocou „ochranného reflexu“, ktorý bude prevyšovať systém boja, ktorý sa zakladá na poznávacích schopnostiach fyzickej odpovedi. To je najmä ak výcvik nie je zhodný s „ochranným reflexom“.
Čo teda môžeme ako inštruktori, tréneri, a učitelia robiť aby sme včlenili najaktuálnejší výskum na poli strachu a znalostí nutných pre prežitie do tréningu?
Absorbujte informácie ktoré tu sú uvedené a rozhodnite sami.
Sila je práve v znalostiach, v porozumení a v aplikáciách týchto znalostí.
