07 februára, 2015

Teória rýchlej smrti



Práve bojujete s nepriateľom. Dostávate sa do výhodnej pozície a likvidujete ho jednou ranou do smrteľného miesta. Čepeľ mu vošla do tela.Triumfálne zbraň vyťahujete a telo útočníka padá na zem.
S hrôzou sledujete, ako podľa vás mŕtvy útočník vstáva a vy zomierate. Zasiahnutý útočník práve vykonal odvetnú akciu. Smola, máte zlý deň.

Skutočnosť alebo fikcia ?

Snáď vo všetkých štýloch bojových umení sa ukazujú a opisujú techniky, kde útočníka dostanete na jednu ranu. Jeden úder - jedna smrť, alebo aj jedno bodnutie a jedna smrť.

Ak sú obaja bojovníci dostatočne zručný, pravdepodobnosť že bude ten či onen zabitý na jednu ranu je veľmi nízka. Nielen z dôvodu technickej vyspelosti, ale aj z dôvodu že aj zranenia považované všeobecne za okamžite smrteľné nemusia byť smrteľné okamžite a vlastne ani nemusia byť smrteľné vôbec.

V zápisoch sa objavujú popisy bojov či duelov, pri ktorých bol útočník smrteľne zranený, avšak prežil.
Sú uvedené viaceré súboje ktoré opisujú duele, kde došlo k useknutiu prstov, k prebodnutiu končatín trupu a krku.
Správny bojovník skrátka nemôže podceňovať súpera, aj keď bude tento smrteľne zranený. Stále predstavuje potencionálne riziko.

Bodné rany:

Smrť v dôsledku bodnej či reznej rany je spôsobená v podstate niekoľkými mechanizmami.

Masívnym krvácaním (exsangvináciou= vykrvácanie), vzduchom v krvnom riečisku (vzduchová embólia), udusením (asfyxia), prítomnosť voľného vzduchu v pleurálnej dutine (pneumothorax   t.j. vzduch v priestore medzi pohrudnicou pľúcnou a nástennou ), a infekciou.

Na to aby sa však vzduchová embólia prejavila, je nutné aby sa dostalo do krvného obehu pomerne veľké množstvo vzduchu. To je možné ak je cieva naširoko otvorená.  Vzduchová embólia vzniká najčastejšie pri penetrujúcom poranení hrudníku s roztrhnutím pľúc, takže ide o kombináciu viacerých faktorov, hemodynamický významný je až objem vzduchu cca 15-25 ml.

Preto je exsangvinácia (vykrvácanie)tou najčastejšou príčinou úmrtia v boji, pričom ide hlavne o krvácanie do dutiny tela (brucho a hrudník), keďže bodné rany majú tendenciu sa po vytiahnutí zbrane stiahnuť. Možnosť uzavretia rany samozrejme zavisí od tvaru a veľkosti čepele.

To čo príde pri masívnom krvácaní je značne individuálne. Strata krvi sa môže totiž pohybovať v rozmedzí od 0,5 až do 3 litrov.
Menšie množstvo krvi môže organizmus prežiť bez väčších následkov (cca do 500 ml). Pokiaľ krvná strata prevyšuje množstvo, ktoré možno kompenzovať napr. zvýšením pulzovej frekvencie alebo vazokonstrikciou (zúžením ciev  na periférii), objavujú sa príznaky šoku. Celkové množstvo obiehajúcej krvi je asi 5 litrov. Pri strate väčšej než je polovica tohto objemu, príde v krátkom čase ku smrti vykrvácaním.


Ak sa chcete prepracovať k zasahovaniu životne dôležitých orgánov tela, musíte sa najprv dostať cez súperovu obranu.

Verilo sa, že zbraň ktorá je hlboko v tele je zároveň dôkazom o agresii a sile použitej útočníkom, ktorý napadol svoju obeť. Dnes sa vie, že na zarazenie zbrane hlboko do tela nie je vôbec potrebná prehnaná sila.

Pri divadelnej hre Romeo a Julia sa stalo, že meč vnikol do tela až 18 cm, pričom ho mal v ruke len herec. Ten tvrdil že necítil žiadny väčší odpor tela voči zbrani.

Koža ponúka základný odpor voči zbrani na povrchu ľudského tela. Akonáhle je však koža prekonaná, zbraň vniká do tela veľmi rýchlo a ľahko a to aj medzi rebrá. Najdôležitejšie faktory sú pritom ostrosť hrotu, rýchlosť a hĺbka bodnutia, ako aj tvar čepele.

Pri reznej rane je to trochu iné. Tu nehrá rolu ostrosť samotného hrotu zbrane, pretože na reze sa zúčastňuje hlavne rezná hrana zbrane (ostrie).
V tomto prípade ide o hmotnosť zbrane ako aj radiálnu rýchlosť rezu pri dopade na cieľ. Maximálna hĺbka rezu je v prevažnej miere práve v mieste prvého dopadu čepele, pričom pri konci rezu je tendencia vystupovania čepele z rany. Pri náraze na hrudník je kladený väčší odpor než pri bodaní, keďže čepeľ naráža na rebrá a hrudnú kosť .

Keďže, ako sme už povedali, je vo väčšine prípadov smrť spôsobená exsangvináciou (vykrvácaním), budú útoky na kardiovaskulárny systém tvoriť prevažnú časť cieľových oblastí ľudského tela.

Samotné srdce u dospelých jedincov je asi dvanásť centimetrov dlhé, osem až deväť centimetrov široké vo svojom najširšom mieste, a asi šesť centimetrov hrubé (asi ako zatnutá päsť). Je uložené v membranóznom vaku, perikarde (osrdečníku) za hrudnou kosťou.
Je uložené v hrudnej dutine medzi pľúcami v mediastine. Srdečný hrot smeruje nadol a je v kontakte s bránicou. Báza  srdca smeruje hore pričom v tejto oblasti sa pripájajú veľké cievy.








Štruktúra srdcového svalu a činnosť chlopní umožňuje srdcu fungovať ako pumpa. Srdce pumpuje neokysličenú krv do pľúc a okysličenú do celého tela. Stena srdcového svalu sa skladá z troch vrstiev. Najhrubšia stredná vrstva srdca sa volá myokard. Myokard zásobuje krvou pravá a ľavá koronárna artéria /cor= srdce/. Tieto dve cievy odstupujú priamo z aorty. Z každej odstupujú daľšie dve vetvy, ktoré sa dalej vetvia pre obe komory i predsiene.




Dá sa predpokladať že priamy útok na srdce spôsobí smrť obete. Je tomu naozaj tak?

V roku 1896 bol zaznamenaný prípad pobodania, pri ktorom bolo zasiahnuté srdce. 24 ročný muž bol bodnutý do ľavej srdcovej komory pričom bola porušená koronárna tepna. Obeť nielen že ostala na žive ale bola schopná sama odísť domov.

V roku 1936 bolo uverejnených trinásť prípadov bodných rán do srdca pričom 4 obete sa okamžite zrútili. Ďalšie 4 obete prežili od 30 minút do niekoľko hodín. Zvyšných päť obetí, teda tridsať osem percent z celkového množstva, ostalo aktívnych. Niektorí prešli od niekoľko desiatok metrov, niektorým sa podarilo doraziť do zdravotníckeho centra a požiadať o pomoc. Zo sledovaní vyplýva, že zásah do ľavej srdcovej komory nemusí nutne privodiť okamžitú smrť. Vzhľadom na tlak v tejto komore a hrúbku samotného srdcového tkaniva je tu možnosť uzavretia rany spôsobenej bodnou zbraňou. Kým hrúbka svalu pravej srdcovej komory je tenšia a tlak v nej je menší. Pri zásahu pravej srdcovej komory je teda väčšia pravdepodobnosť vykrvácania než pri zásahu ľavej komory. Samozrejme do úvahy treba rátať aj veľké hrudné cievy. Za normálnych okolností je tlak vo veľkých hrudných cievach okolo 100 mm ortute, pričom maximálny tlak je okolo 120 mm ortute na konci systoly (stiahnutie srdcového svalu.).

Normálny tlak krvi u dospelého človeka je okolo 120/80. Toto je vyjadrenie systolického tlaku /120 mm Hg/  a diastolického tlaku /80 mm Hg/.
Diastola je uvolnenie svaloviny komôr a ich plnenie krvou.


Vykrvácanie závisí od veľkosti rany a miesta umiestnenia rany. Tieto tepny (v hrudníku) sú náchylnejšie na bodnutia než komory srdca. Strata krvi spôsobí aj nedostatočné zásobovanie srdca krvou a smrť.

Nedostatočná dodávka krvi do srdca má za následok zlyhanie srdca ako pumpy , vedie to zastaveniu srdca a bez lekárskej pomoci ku smrti postihnutého človeka.  


Boli však zaznamenané prípady obetí s pretnutými hrudnými tepnami ktoré žili prekvapivo dlho. Ako príklad sa dá uviesť obeť ktorá bola bodnutá do hrude. Zistilo sa, že aj napriek preťatiu hrudných ciev a ľavej srdcovej komory, vytečeniu 2 litrov krvi, prešla obeť až 100 metrov než bola následne dopravená do nemocnice.

Hlavné krčné tepny ktoré prekrvujú aj mozog sú častým terčom v boji. Jednak je táto oblasť nechránená a potom v tejto oblasti sa nachádza aj trachea teda priedušnica.  Karotídy prebiehajú pozdĺž trachey po oboch stranách krku. Pod uhlom dolnej čeluste sa vetvia na vonkajšiu a vnútornú vetvu.  Aj keď tieto tepny nie sú priamo viditeľné (sú nahmatateľné) je ľahké pochopiť, prečo sú terčom bodnutí a rezov. Obeť zasiahnutá do týchto ciev môže ostať pri vedomí cca od 15 do 30 sekúnd čo je dostatok času aby zabodla do obrancu zopár predmetov dennej potreby. Netreba zabúdať ani na prítomnosť žíl vracajúcich krv z mozgu a tváre späť do srdca.

V skutočnosti, počas inspiračnej fázy dýchacieho cyklu, keď kontrakcia bránice a medzirebrových svalov vytvára negatívny tlak v hrudníku, tlak v krčnej žile tiež klesne pod nulu. V tomto prípade, následkom otvorenia krčnej žili, môže dôjsť k vniknutiu vzduchu do žili a zatiahnutiu bublinky vzduchu až do srdca. Tu nastane neschopnosť čerpania krvi v srdci keďže chlopne budú uzavreté a nastane kolaps obete.
(Aby bola vzduchová embólia hemodynamicky účinná musí to byť cca 15-25 ml vzduchu)

Keďže samotná oblasť krku sústreďuje žili, tepny, priedušnicu a chrbticu s miechou je veľmi pravdepodobné že zásah do tejto oblasti bude znamenať smrteľné zranenie. Samozrejme opäť záleží kde a ako bude zásah prevedený.

Ak dôjde k zraneniu v mieste krčných tepien a útočník aj napriek tomu pokračuje v boji je dobrou taktikou držanie vzdialenosti. Skrátka si počkať na dostatočnú stratu krvi.


Brušná cieva (aorta) je ďalší terč ktorý je možné zasiahnuť. Zranenie v brušnej oblasti patria medzi závažné. Brušná aorta sa nachádza pri chrbtici, za dutinou brušnou. Brušná aorta je segment aorty medzi bránicou a úrovňou 4. bederného stavca kde sa vetví na pravú a ľavú iliackú artériu, ktoré zásobujú krvou pravú a ľavú nohu.
Je zaujímavé že menej než polovica všetkých bodných rán v brušnej oblasti nespôsobí väčšiu ujmu. Dôležitá je aj veľkosť noža (dĺžka čepele). Väčšina smrteľných zranení v tejto oblasti zahŕňa aj zranenie vysoko prekrvených orgánov ako napríklad pečene, sleziny čí zranenie ciev. Zranenie ciev spôsobí síce vyradenie útočníka, ale ak by sme chceli rozrezať brušnú aortu bolo by nutné použiť meč, či väčší nôž a to sa v tomto priestore nachádzajú ešte orgány, svalstvo a koža . Samozrejme, opätovne záleží akou zbraňou a akým spôsobom bola brušná stena narušená.

Poranenia krvných ciev horných končatín
Tlak krvy sa znižuje so vzdialenosťou od srdca.

Z hlavných tepien ramena je najväčšia brachiálna tepna. Leží pozdĺž mediálneho povrchu kosti v hornej časti ramena (ramenná kosť).
Útoky na tepny v tejto oblasti môžu byť dosť nebezpečné obzvlášť ak dôjde k oddeleniu niektorej časti v priestore ramena.
Seky na ruky nie sú až tak nebezpečne keďže pri zápästí je nižší tlak krvi iba okolo 10 mm ortuťového stĺpca. Hovoríme samozrejme o možnosti, či skôr schopnosti odvetnej akcie, nie o možnosti úmrtia ako takého.

Poranenia krvných ciev dolných končatín

Brušná aorta sa vetví na dve iliacké artérie- každá pre jednu nohu. Cca po 5 cm sa delia na vonkajšiu a vnútornú vetvu. Externá vetva prechádza popod trieselný väz a stáva sa stehennou artériou. Stehenná artéria prechádza z vnútornej strany stehna, pričom sa vetví , až za koleno (popliteálna artéria). Popliteálna artéria sa delí na prednú a zadnú tibiálnu artériu (tibia= holenná kosť)

Ako ruky tak aj nohy majú komplexnú sieť žíl a tepien. Tlak v nich je však nižší. Prebodnutia a rezi na hlavné tepny končatín však môžu spôsobiť vážne ohrozenie zdravia.

V krátkosti je teda exsanguinácia (vykrvácanie) hlavným mechanizmom smrti spôsobenej bodnutím či rezom. Smrť je teda len zriedka okamžitá, aj keď prebodnutie srdca môže spôsobiť vyradenie útočníka z boja. Lekárske záznamy hovoria, že ak je človek aj takto vážne zranený, rýchla lekárska pomoc ho môže udržať pri živote. Záznamy dokazujú že osoby ťažko zranené, môžu ostať bez pomoci na žive niekoľko minút až hodín. Zranenia bežne považované za smrteľné teda v súboji nemusia znamenať vyradenie útočníka, či jeho neschopnosť spraviť odvetný útok.

 Respiračný systém

Hlavnou funkciou dýchacieho systému je výmena plynov (O2 a CO2).
Táto výmena sa uskutočňuje:
- ventiláciou (výmena plynov medzi atmosférou a pľúcami),
- distribúciou (podiel jednotlivých častí pľúc na ventilácii)
- difúziou (prestup plynov z alveol do krvi pľúcnych kapilár)
- perfúziou (prietok krvi pľúcnymi kapilárami).


K ďalším dôležitým funkciám patrí udržiavanie rovnováhy vnútorného prostredia (pH) a tvorba reči.
Ventiláciu umožňujú dýchacie pohyby hrudníka, pri ktorých sa vzduch nasáva

- nádych (inspírium)

Vzduch sa dostáva do pľúc a prechádza pritom nosom, ústami, priedušnicou a prieduškami, aby sa dostal do dychových vačkov. Keď sa pľúca naplnia vzduchom, kyslík (O2) prechádza cez stenu dychových vačkov a je  transportovaný krvou, cievami - artériami do tela

- výdych (expírium)

Vzduch, ktorý opúšťa pľúca, je nasýtený oxidom uhličitým (CO2). Oxid uhličitý je produktom metabolizmu organizmu.
Krv transportuje oxid uhličitý cievami - vénami do dychových vačkov. V dychových vačkoch sa oxid uhličitý vymieňa za kyslík.
Oxid uhličitý opúšťa telo cez priedušky, priedušnicu, ústa a nos.
Fyziologické dýchanie dosahuje frekvenciu 12-16 dychov/min.(u dospelého človeka). Dýchanie ako mimovoľný proces je riadené dýchacím centrom v predĺženej mieche.
Pretože pľúca nemajú svoju vlastnú svalovinu, rozširujú a sťahujú sa pomocou hrudníka a dýchacích svalov. Pľúca sú uložené v hrudníkovej dutine vzduchotesne a s atmosférou súvisia len pomocou dýchacích ciest. Povrch pľúc pokrýva jemná väzivová blana – popľúcnica. Popľúcnica bez prerušenia prechádza na vnútornú stenu hrudníka, ktorú vystiela, a nazýva sa pohrudnica. Pohrudnica a popľúcnica priliehajú tesne na seba, ale nezrastajú. Medzi nimi je trocha "tekutiny", ktorá slúži na to, aby sa pohrudnica a popľúcnica pri dýchaní ľahko po sebe kĺzali.
Ventilácia pozostáva z dvoch fáz- inspírium a expírium a umožňujú ju meniace sa tlakové gradienty. Nádych je zrealizovaný keď je tlak v pľúcach menší než tlak atmosférický, výdych sa koná keď tlak vo vnútri pľúc je väčší než je tlak atmosférický. Tlakové gradienty sa menia pri zmene veľkosti hrudnej dutiny. Pri nádychu sa veľkosť hrudnej dutiny zväčšuje. Kontrakcia dýchacích svalov zväčšuje objem hrudnej dutiny. Zväčšená hrudná dutina znižuje tlak v pleurálnom priestore pod hodnotu atmosférického tlaku. Tento rozdiel tlakov zapríčiňuje , že sa pľúca naplnia vzduchom. Expírium je prevažne pasívny proces, kedy sa dýchacie svaly relaxujú a hrudný kôš sa vracia do svojej pôvodnej pozície
Bránica je plochý, priečne pruhovaný sval, uložený na rozhraní hrudníkovej a brušnej dutiny. Okrajová časť je zo svalových vláken, stredná časť zo šľachoviny. Bránica tvorí dve klenby, ktoré smerujú do hrudníkovej dutiny. Jedna je vpravo, druhá vľavo. Bránica, najmä jej obvodová časť, sa pri vdychu pohybuje smerom do brušnej dutiny, Tým sa rozšíri hrudník smerom nadol. Pri každom vdychu vidíme prevažne u mužov vyklenutie brušnej steny dopredu. To preto, že bránica pri vdychu vytláča orgány brušnej dutiny dole a dopredu (brušné dýchanie). Dospelý človek vdýchne naraz asi 500 ml vzduchu a práve toľko i vydýchne. Toto množstvo vzduchu sa nazýva dýchací čiže respiračný vzduch (dychový objem). Ale človek môže vdýchnuť ešte určité množstvo vzduchu po normálnom vdychu. Tento vzduch (asi 2 l) sa nazýva doplnkový (komplementárny). Aj po normálnom výdychu môžeme vydýchnuť ešte určité množstvo vzduchu, t.j. tzv. zásobný (rezervný) vzduch, ktorého objem je tok isto asi 1,5 – 2 l.

Rany na respiračnom systéme :

Ak dôjde k narušeniu hrudnej steny a vyrovnaniu tlaku, dôjde ku vniknutiu vzduchu nielen do pľúc ale aj do hrudnej dutiny prostredníctvom rezu (pneumotorax = prítomnosť vzduchu medzi pohrudnicou a poplúcnicou = medzi pleurálnymi listami )  čo spôsobí kolaps pľúc.  Pneumotorax (kolaps alebo spľasnutie pľúc) vzniká pri poranení hrudníka alebo spontánne pri prasknutí pľúcnej buly. Bula je zoslabnuté miesto pľúcneho tkaniva, buď vrodené, alebo vzniknuté v dôsledku ochorenia pľúc: emfyzému a iných chorôb.

Pneumotorax vznikne, keď sa do hrudnej dutiny dostane vzduch. Pri otvorenom pneumotoraxe je to pri poranení hrudnej steny zvonku. Zatvorený pneumotorax vzniká pri poranení (zlomené rebro, trhlina v pľúcach) a pri prasknutí buly. Postihnutý náhle cíti nevysvetliteľnú ostrú bolesť v hrudníku, po ktorej nasleduje dýchavičnosť. V závažných prípadoch hrozí udusenie a zastavenie dýchania.

Prienikom vzduchu do pleurálnej dutiny dôjde k okamžitému zrušeniu fyziologického podtlaku. Prestane fungovať priľnavosť medzi listami pleury, ktoré stratia vzájomný kontakt. Vplyvom elasticity pľúca skolabuje až do podoby bezvzdušného tkaniva.

Rozlišujeme tri formy pneumothoraxu : zavrený, otvorený a pretlakový (tenzný). PNO zavretý je charakterizovaný konštantným objemom vzduchu, ktorý prenikol do pleurálnej dutiny. Po vzniku zavretého PNO zostávajú oba pleurálne listy vzduchotesne uzavreté voči vonkajšiemu prostrediu. Pri otvorenom PNO pretrváva patologická komunikácia medzi vonkajším prostredím a pleurálnou dutinou. Vzduch môže voľne prúdiť otvorom v závislosti na dýchacích pohyboch. PNO pretlakový je najzávažnejší. Ide o stav keď do pleurálnej dutiny vniká patologickou záklopkou / kožný lalok, sval.../ vzduch a zostáva tam bez možnosti úniku. Narastajúcim objemom vzduchu dochádza k vzostupu intrapleurálneho tlaku /prevyšuje tlak atmosférický/, tlačí na mäkké tkanivá a pretlačuje orgány mediastina /srdce/ na opačnú stranu, kde stláča zdravú časť pľúc. Výsledkom je úplný kolaps plúc na postihnutej strane a natlačenie mediastina do zdravej polovice hrudníka a tým aj výrazné zhoršenie hemodynamických pomerov ( sťažený žilný návrat).  Tenzný PNO je kritický stav , ktorý vedie k dychovej tiesni a kardiopulmonálnemu zlyhaniu.
 Keďže sú ale pravé a ľavé pľúca samostatné, rana na jednej strane nespôsobí nefunkčnosť na druhej strane. Riziko je ale pri pretlakovom pneumothoraxe, ktorý má veľké  hemodynamické nasledky.

Úmrtie spôsobené výlučne pneumotoraxom, teda spľasnutím pľúc je vo všeobecnosti pomalý proces zomierania, ku ktorému dochádza aj niekoľko hodín po bodnutí (tenzný = kritícký stav). Keďže pľúcne tkanivo je aj silne prekrvené, bude vážny problém aj krvácanie do pohrudnice (hemothorax) teda nahromadenie krvi v hrudnej dutine. Rýchlosť toku krvi a jej množstvo je závislá na veľkosti rany, krvného tlaku a ďalšími faktormi ako zrážanlivosť a podobne. Krvácanie je hlavne z veľkých ciev, ktoré vyživujú pľúca a žíl, ktoré privádzajú krv do srdca.

Vzhľadom na elasticitu tkaniva a zrážanie krvi väčšinou dôjde k nahromadeniu krvi v priestoroch hrudnej dutiny než k výtoku mimo telo.
Nahromadenie krvi spôsobí zmenšenú funkčnosť pľúc alebo ich úplnú nefunkčnosť a zadusenie. Najviac smrteľných prípadov pri prebodnutí hrudného koša je práve v dôsledku hemotoraxu. Ani v tomto prípade však smrť nie je rýchla (v závislosti od rozsahu poranenia).

Ako príklad sa dá uviesť 29 ročný muž ktorý bol pobodaný do hrudného koša. Po pobodaní bežal po ulici a žiadal o pomoc. Odpadol, avšak bol na žive vyše hodiny kým zomrel. Pitva odhalila 2,5 cm ranu, pričom v hrudnej dutine bolo vyše 2 litre krvi.

Prebodnutie pľúc je vážne zranenie, avšak nemôže ponúknuť žiadnu záruku rýchleho vyradenia útočníka.
Na druhej strane prerezanie krku alebo priedušnice môže spôsobiť zadusenie v dôsledku silného prietoku krvi do pľúc či samotnej nemožnosti dostatočného dýchania. Pri menšom rozsahu nastúpi kašľanie a dusenie v dôsledku nedostatku vzduchu môže nastať šok, odpadnutie a smrť. Stále má však útočník časovú možnosť odvety.

Svaly

Svalstvo je tvorené svalovými vláknami paralelne uloženými vedľa seba. Efekt hybnosti je dosiahnutý sťahovaním a uvoľňovaním. Svalstvo musí byť pripojené ku kostre alebo kĺbom pomocou šľachovitých tkanív (šľachy). Pri kontrakcii sú jednotlivé kosti pomocou svalstva uvedené do pohybu ako pánty na dverách alebo lopaty bagra. Vlákna tvoriace svalovinu sú zvyčajne v paralelne navrstvené. Preto nôž ktorý vniká do svaloviny rovnobežne zo svalovími vláknami nemusí spôsobiť vážnejšie znefunkčnenie svalu. Kolmý rez na sval môže spôsobiť obmedzenie funkčnosti. Závisí to od hĺbky rany (rezu). Prerezanie šľachy spôsobí znefunkčnenie skupiny svalov pre ktoré je šľacha určená.



Zranenie svalstva na predlaktí :

Dalo by sa predpokladať že zranenie svalu alebo šľachy na predlaktí spôsobí vyradenie útočiacej ruky útočníka.
Sú zápisy ktoré hovoria, že zranením predlaktia sa z človeka stane mrzák. Testy však naznačujú, že jediné narezanie tejto oblasti nemusí nutne prerušiť dostatočný počet svalových vlákien, aby sa ruka útočníka znefunkčnila.
Poranenie vnútornej strany predlaktia (dlaňovej strany) môže pretrhnúť šľachy potrebné k ohnutiu prstov a tým znížiť schopnosť držať zbraň.
Ak chceme dosiahnuť väčšiu účinnosť, cieľom bude zápästie. Cez túto oblasť totiž idú šľachy viacerých svalov. Človek si však vnútornú oblasť predlaktia inštinktívne chráni, takže nie je až také jednoduché ju vždy zasiahnuť.
                               
                 
Tieto rany však stále nezaručujú že nebudete opätovne napadnutý zraneným útočníkom.


Rany na svalstve dolných končatín :

Rovnako ako v prípade zranenia predlaktia, ani pokus o zneškodnenie útočníka prostredníctvom bodania či rezania svalov na dolných končatinách nemusí byť až také účinné. Tesne pod kožou útočníkovej prednej nohy je holenná kosť (Holenná kosť je hlavnou kosťou predkolenia) ktorá stojí v ceste nášmu útoku na tepny a svaly v danom mieste. Tie sú hlavne na vnútornej strane stehna.  Na lýtku prebiehajú cievy hlboko medzi svalmi, takisto na stehne, len asi v hornej tretine prebiehajú o niečo povrchovejšie.

Ak je útočník pravák, po väčšinou má prednú nohu tiež pravú. Pri skríženom postoji je odkrývaná vnútorná strana holene a tým je vlastne zväčšované nebezpečenstvo zranenia.

Pokiaľ ide o stehná, útočník sa bude stavať tak aby vystavil svalnatú časť stehna - štvorhlavý sval stehna.
Táto skupina sa skladá zo štyroch pomerne veľkých svalov, ktoré ležia v prednej a na oboch stranách stehennej kosti. Všetky štyri tieto svaly spolupracujú pri naťahovaní nohy. Zadné stehenné svaly, bežne známe ako "hamstrings" (M.Semitendinosus a M.semimembranosus), spoločne pracujú pri krčení nohy. Keďže jednotlivé svaly v týchto skupinách sú masívne, pracujú v skupine a zdieľajú teda spoločnú funkciu, nie je možné zaručiť že útočník bude porezaním alebo bodnutím do tejto oblasti vyradený. 
Zranenia kostrovej sústavy
Kosti sú v tele najtvrdšie štruktúry. Odolávajú značnej sile. Meče sú síce schopne dolámať kosti, avšak s vyradením útočníka nie je možné počítať ani v tomto prípade. Určite ste počuli o horolezcoch ktorí po páde mali dolámané kosti a pritom boli schopný sa doslovne doplaziť k záchrane.
Dokonca aj po prerazení lebky sa stáva že obeť prejde určitú vzdialenosť kým skolabuje a aj to na krvácanie. Nože ktoré narazia na kosti sa môžu ohnúť alebo aspoň vybočia zo smeru útoku.




Rana na hlave nikdy nespôsobí také výrazné krvácanie, aby ohrozila postihnutého na živote. Skolabovanie po údere do hlavy je skôr následok otrasu mozgu, pohmoždenia mozgu, alebo krvácania do mozgu s následnou poruchou vedomia.

Zranenia periférneho nervového systému

Nervy ležia blízko a často aj medzi kosťami, takže sú čiastočne chránené, resp. menej vystavené prenikajúcemu ostriu (nervy často sledujú priebeh veľkých ciev- tzv. nervovo-cievne zväzky). Ako nervy prenikajú telom ako koruna stromu je možné ich zranenie. Každý si určite pamätá čo cítil keď sa porezal. To že človek cíti bolesť však znamená že nervový systém ešte dokáže aj napriek zraneniu analyzovať vstupné informácie. Je teda jasné že pri vniknutí zbrane do tela následne príde bolesť. Je to reakcia na zranenie nervov ktoré ako snímače zaisťujú prísun informácii o dianí v tele (do vyšších nervových centier) a zároveň ako vysielače dávajú organizmu inštrukcie vysielané mozgom.

Problém je, že bolesť nemusí byť natoľko silná aby znemožnila odvetný útok útočníka. Adrenalín tu zohráva významnú úlohu, keďže zmierňuje bolesť mnohých rán. Takisto stres (adrenalín= hlavný stresový hormón) v boji dáva niekedy človeku nad ľudskú silu. Zranenie nervového systému teda nemusí spôsobiť okamžité vyradenie útočníka.

Zranenie len periférneho nervstva bez poškodenia ostatných tkanív je v podstate nemožné, všetky nervy sú v úzkom kontakte s orgánmi, ktoré inervujú- svaly, koža, cievy, kosti...Pri ostrom poranení dochádza  aj k poškodeniu ciev a tkaniva v blízkosti nervu, pri tupom poranení je narušená len funkcia nervu, prípadne pohmoždenie okolitých štruktúr s menším krvácaním. Rizikom poškodenia periférnych nervov je obrna (úplné alebo čiastočné ochrnutie danej oblasti) takže postihnutý napr. nie je schopný použiť ruku aj keď zranenia nevyzerajú na pohľad závažne.

Rany na centrálnom nervovom systéme
                                                                                                                                                                                              Centrálny nervový systém je dobre chránený v chrbtici a lebke. V dôsledku menšej hustoty kostí v spánkovej oblasti lebky, je možné zraniť túto oblasti pomerne ľahko. Ďalšie takéto oblasti sa našli v čeľustnej a nosovej dutine. Zraniteľnosť týchto oblastí bola známa už dávno v minulosti. Bodnutie do tváre či oka sa používala v bojoch či súbojoch a tieto techniky boli opísané v rôznych knihách šermu.
Stávalo sa že pri takomto zásahu padá útočník okamžite na zem, keďže čepeľ prenikla až do mozgu. Moderné lekárske správy však ukazujú, že bodné rany do lebky a mozgu nie sú bezprostredne smrteľné. V skutočnosti, obete často aj chodili pripadne si zavolali pomoc, alebo dokonca utekali od útočníkov. Kamerami bol zaznamenaný prípad, kde sa človek zaplietol nechcene do pouličnej bitky. Nevšimol si že mu z hlavy trčí nôž. Pri hlave (mozgu) závisí stav vždy od rozsahu poranení a ich lokalizácie. Väčšinou sú veľmi závažné a vedú k rýchlej strate vedomia. 

 

Lekárske správy opisujú rôzne kuriózne prípady kde boli ľudia vážne zranený. Čepeľ ktorá prešla čelnou stranou lebky, alebo projektil ktorý si chcel pacient vytiahnuť z hlavy sám a nakoniec mu ho vybrali presne z opačnej strany než do hlavy vnikol hovoria o možnostiach kde ani takéto vážne zranenia neboli smrteľné.


Záver

Opisy bojov v kronikách môžu byť nadnesené, avšak moderné súdne lekárstvo poskytuje dostatok dôkazov o možnostiach prežitia vážnych zranení, ktoré mnohí považujú za jednoznačne smrteľné.

Nepodceňovať útočníka a neveriť vo víťazstvo na jednu ranu je teda základ prežitia odvetného útoku zo strany naoko smrteľne zraneného útočníka, ktorý práve vybral z vášho tela svoju zbraň.


Za spoluprácu na článku ďakujem Chris.