Práve bojujete s nepriateľom. Dostávate sa do výhodnej pozície a
likvidujete ho jednou ranou do smrteľného miesta. Čepeľ mu vošla do tela.Triumfálne zbraň vyťahujete a telo
útočníka padá na zem.
S hrôzou sledujete, ako podľa vás mŕtvy
útočník vstáva a vy zomierate. Zasiahnutý útočník práve vykonal odvetnú akciu. Smola, máte zlý deň.
Skutočnosť alebo fikcia ?
Snáď vo všetkých štýloch bojových umení sa
ukazujú a opisujú techniky, kde útočníka dostanete na jednu ranu. Jeden úder - jedna
smrť, alebo aj jedno bodnutie a jedna smrť.
Ak sú obaja bojovníci dostatočne zručný,
pravdepodobnosť že bude ten či onen zabitý na jednu ranu je veľmi nízka. Nielen
z dôvodu technickej vyspelosti, ale aj z dôvodu že aj zranenia považované
všeobecne za okamžite smrteľné nemusia byť smrteľné okamžite a vlastne ani
nemusia byť smrteľné vôbec.
V zápisoch sa objavujú popisy bojov či
duelov, pri ktorých bol útočník smrteľne zranený, avšak prežil.
Sú uvedené viaceré súboje ktoré opisujú
duele, kde došlo k useknutiu prstov, k prebodnutiu končatín trupu a krku.
Správny bojovník skrátka nemôže podceňovať
súpera, aj keď bude tento smrteľne zranený. Stále predstavuje potencionálne
riziko.
Bodné rany:
Smrť v dôsledku bodnej či reznej rany je
spôsobená v podstate niekoľkými mechanizmami.
Masívnym krvácaním (exsangvináciou=
vykrvácanie), vzduchom v krvnom riečisku (vzduchová embólia), udusením
(asfyxia), prítomnosť voľného vzduchu v pleurálnej dutine
(pneumothorax t.j. vzduch v priestore medzi pohrudnicou pľúcnou a
nástennou ), a infekciou.
Na to aby sa však vzduchová embólia
prejavila, je nutné aby sa dostalo do krvného obehu pomerne veľké množstvo
vzduchu. To je možné ak je cieva naširoko otvorená. Vzduchová embólia
vzniká najčastejšie pri penetrujúcom poranení hrudníku s roztrhnutím pľúc, takže ide o kombináciu viacerých faktorov,
hemodynamický významný je až objem vzduchu cca 15-25 ml.
Preto je exsangvinácia (vykrvácanie)tou
najčastejšou príčinou úmrtia v boji, pričom ide hlavne o krvácanie do dutiny
tela (brucho a hrudník), keďže bodné rany majú tendenciu sa po vytiahnutí
zbrane stiahnuť. Možnosť uzavretia rany samozrejme zavisí od tvaru a veľkosti
čepele.
To čo príde pri masívnom krvácaní je
značne individuálne. Strata krvi sa môže totiž pohybovať v rozmedzí od 0,5 až
do 3 litrov.
Menšie množstvo krvi môže organizmus prežiť
bez väčších následkov (cca do 500 ml). Pokiaľ krvná strata prevyšuje množstvo,
ktoré možno kompenzovať napr. zvýšením pulzovej frekvencie alebo
vazokonstrikciou (zúžením ciev na periférii), objavujú sa príznaky šoku.
Celkové množstvo obiehajúcej krvi je asi 5 litrov. Pri strate väčšej než je
polovica tohto objemu, príde v krátkom čase ku smrti vykrvácaním.
Ak sa chcete prepracovať k zasahovaniu
životne dôležitých orgánov tela, musíte sa najprv dostať cez súperovu obranu.
Verilo sa, že zbraň ktorá je hlboko v tele
je zároveň dôkazom o agresii a sile použitej útočníkom, ktorý napadol svoju
obeť. Dnes sa vie, že na zarazenie zbrane hlboko do tela nie je vôbec potrebná
prehnaná sila.
Pri divadelnej hre Romeo a Julia sa stalo,
že meč vnikol do tela až 18 cm, pričom ho mal v ruke len herec. Ten tvrdil že
necítil žiadny väčší odpor tela voči zbrani.
Koža ponúka základný odpor voči zbrani na
povrchu ľudského tela. Akonáhle je však koža prekonaná, zbraň vniká do tela
veľmi rýchlo a ľahko a to aj medzi rebrá. Najdôležitejšie faktory sú pritom
ostrosť hrotu, rýchlosť a hĺbka bodnutia, ako aj tvar čepele.
Pri reznej rane je to trochu iné. Tu nehrá
rolu ostrosť samotného hrotu zbrane, pretože na reze sa zúčastňuje hlavne rezná
hrana zbrane (ostrie).
V tomto prípade ide o hmotnosť zbrane ako
aj radiálnu rýchlosť rezu pri dopade na cieľ. Maximálna hĺbka rezu je v
prevažnej miere práve v mieste prvého dopadu čepele, pričom pri konci rezu je
tendencia vystupovania čepele z rany. Pri náraze na hrudník je kladený väčší
odpor než pri bodaní, keďže čepeľ naráža na rebrá a hrudnú kosť .
Keďže, ako sme už povedali, je vo väčšine
prípadov smrť spôsobená exsangvináciou (vykrvácaním), budú útoky na kardiovaskulárny
systém tvoriť prevažnú časť cieľových oblastí ľudského tela.
Samotné srdce u dospelých jedincov je asi
dvanásť centimetrov dlhé, osem až deväť centimetrov široké vo svojom najširšom
mieste, a asi šesť centimetrov hrubé (asi ako zatnutá päsť). Je uložené v
membranóznom vaku, perikarde (osrdečníku) za hrudnou kosťou.
Je uložené v hrudnej dutine medzi pľúcami
v mediastine. Srdečný hrot smeruje nadol a je v kontakte s bránicou. Báza
srdca smeruje hore pričom v tejto oblasti sa pripájajú veľké cievy.
Štruktúra srdcového svalu a činnosť
chlopní umožňuje srdcu fungovať ako pumpa. Srdce pumpuje neokysličenú krv do
pľúc a okysličenú do celého tela. Stena srdcového svalu sa skladá z troch
vrstiev. Najhrubšia stredná vrstva srdca sa volá myokard. Myokard zásobuje
krvou pravá a ľavá koronárna artéria /cor= srdce/. Tieto dve cievy odstupujú
priamo z aorty. Z každej odstupujú daľšie dve vetvy, ktoré sa dalej vetvia pre
obe komory i predsiene.
Dá sa predpokladať že priamy útok na srdce
spôsobí smrť obete. Je tomu naozaj tak?
V roku 1896 bol zaznamenaný prípad
pobodania, pri ktorom bolo zasiahnuté srdce. 24 ročný muž bol bodnutý do ľavej
srdcovej komory pričom bola porušená koronárna tepna. Obeť nielen že ostala na
žive ale bola schopná sama odísť domov.
V roku 1936 bolo uverejnených trinásť
prípadov bodných rán do srdca pričom 4 obete sa okamžite zrútili. Ďalšie 4
obete prežili od 30 minút do niekoľko hodín. Zvyšných päť obetí, teda tridsať
osem percent z celkového množstva, ostalo aktívnych. Niektorí prešli od
niekoľko desiatok metrov, niektorým sa podarilo doraziť do zdravotníckeho
centra a požiadať o pomoc. Zo sledovaní vyplýva, že zásah do ľavej srdcovej
komory nemusí nutne privodiť okamžitú smrť. Vzhľadom na tlak v tejto komore a
hrúbku samotného srdcového tkaniva je tu možnosť uzavretia rany spôsobenej
bodnou zbraňou. Kým hrúbka svalu pravej srdcovej komory je tenšia a tlak v nej
je menší. Pri zásahu pravej srdcovej komory je teda väčšia pravdepodobnosť
vykrvácania než pri zásahu ľavej komory. Samozrejme do úvahy treba rátať aj
veľké hrudné cievy. Za normálnych okolností je tlak vo veľkých hrudných cievach
okolo 100 mm ortute, pričom maximálny tlak je okolo 120 mm ortute na konci
systoly (stiahnutie srdcového svalu.).
Normálny tlak krvi u dospelého človeka je
okolo 120/80. Toto je vyjadrenie systolického tlaku /120 mm Hg/ a
diastolického tlaku /80 mm Hg/.
Diastola je uvolnenie svaloviny komôr a
ich plnenie krvou.
Vykrvácanie závisí od veľkosti rany a
miesta umiestnenia rany. Tieto tepny (v hrudníku) sú náchylnejšie na bodnutia
než komory srdca. Strata krvi spôsobí aj nedostatočné zásobovanie srdca krvou a
smrť.
Nedostatočná dodávka krvi do srdca má za
následok zlyhanie srdca ako pumpy , vedie to zastaveniu srdca a bez lekárskej
pomoci ku smrti postihnutého človeka.
Boli však zaznamenané prípady obetí s
pretnutými hrudnými tepnami ktoré žili prekvapivo dlho. Ako príklad sa dá
uviesť obeť ktorá bola bodnutá do hrude. Zistilo sa, že aj napriek preťatiu
hrudných ciev a ľavej srdcovej komory, vytečeniu 2 litrov krvi, prešla obeť až
100 metrov než bola následne dopravená do nemocnice.
Hlavné krčné tepny ktoré prekrvujú aj
mozog sú častým terčom v boji. Jednak je táto oblasť nechránená a potom v tejto
oblasti sa nachádza aj trachea teda priedušnica. Karotídy prebiehajú
pozdĺž trachey po oboch stranách krku. Pod uhlom dolnej čeluste sa vetvia na
vonkajšiu a vnútornú vetvu. Aj keď tieto tepny nie sú priamo viditeľné
(sú nahmatateľné) je ľahké pochopiť, prečo sú terčom bodnutí a rezov. Obeť
zasiahnutá do týchto ciev môže ostať pri vedomí cca od 15 do 30 sekúnd čo je
dostatok času aby zabodla do obrancu zopár predmetov dennej potreby. Netreba
zabúdať ani na prítomnosť žíl vracajúcich krv z mozgu a tváre späť do srdca.
V skutočnosti, počas inspiračnej fázy
dýchacieho cyklu, keď kontrakcia bránice a medzirebrových svalov vytvára negatívny
tlak v hrudníku, tlak v krčnej žile tiež klesne pod nulu. V tomto prípade,
následkom otvorenia krčnej žili, môže dôjsť k vniknutiu vzduchu do žili a
zatiahnutiu bublinky vzduchu až do srdca. Tu nastane neschopnosť čerpania krvi
v srdci keďže chlopne budú uzavreté a nastane kolaps obete.
(Aby bola vzduchová embólia hemodynamicky
účinná musí to byť cca 15-25 ml vzduchu)
Keďže samotná oblasť krku sústreďuje žili,
tepny, priedušnicu a chrbticu s miechou je veľmi pravdepodobné že zásah do
tejto oblasti bude znamenať smrteľné zranenie. Samozrejme opäť záleží kde a ako
bude zásah prevedený.
Ak dôjde k zraneniu v mieste krčných
tepien a útočník aj napriek tomu pokračuje v boji je dobrou taktikou držanie
vzdialenosti. Skrátka si počkať na dostatočnú stratu krvi.
Brušná cieva (aorta)
je ďalší terč ktorý je možné zasiahnuť. Zranenie v brušnej oblasti patria medzi
závažné. Brušná aorta sa nachádza pri chrbtici, za dutinou brušnou. Brušná
aorta je segment aorty medzi bránicou a úrovňou 4. bederného stavca kde sa
vetví na pravú a ľavú iliackú artériu, ktoré zásobujú krvou pravú a ľavú nohu.
Je zaujímavé že menej než polovica
všetkých bodných rán v brušnej oblasti nespôsobí väčšiu ujmu. Dôležitá je aj
veľkosť noža (dĺžka čepele). Väčšina smrteľných zranení v tejto oblasti zahŕňa
aj zranenie vysoko prekrvených orgánov ako napríklad pečene, sleziny čí
zranenie ciev. Zranenie ciev spôsobí síce vyradenie útočníka, ale ak by sme
chceli rozrezať brušnú aortu bolo by nutné použiť meč, či väčší nôž a to sa v tomto
priestore nachádzajú ešte orgány, svalstvo a koža . Samozrejme, opätovne záleží
akou zbraňou a akým spôsobom bola brušná stena narušená.
Poranenia krvných ciev
horných končatín
Tlak krvy sa znižuje so vzdialenosťou od
srdca.
Z hlavných tepien ramena je najväčšia
brachiálna tepna. Leží pozdĺž mediálneho povrchu kosti v hornej časti ramena
(ramenná kosť).
Útoky na tepny v tejto oblasti môžu byť
dosť nebezpečné obzvlášť ak dôjde k oddeleniu niektorej časti v priestore
ramena.
Seky na ruky nie sú až tak nebezpečne
keďže pri zápästí je nižší tlak krvi iba okolo 10 mm ortuťového stĺpca.
Hovoríme samozrejme o možnosti, či skôr schopnosti odvetnej akcie, nie o
možnosti úmrtia ako takého.
Poranenia krvných ciev dolných končatín
Brušná aorta sa vetví na dve iliacké
artérie- každá pre jednu nohu. Cca po 5 cm sa delia na vonkajšiu a vnútornú
vetvu. Externá vetva prechádza popod trieselný väz a stáva sa stehennou
artériou. Stehenná artéria prechádza z vnútornej strany stehna, pričom sa vetví
, až za koleno (popliteálna artéria). Popliteálna artéria sa delí na prednú a
zadnú tibiálnu artériu (tibia= holenná kosť)
Ako ruky tak aj nohy majú komplexnú sieť
žíl a tepien. Tlak v nich je však nižší. Prebodnutia a rezi na hlavné tepny
končatín však môžu spôsobiť vážne ohrozenie zdravia.
V krátkosti je teda exsanguinácia
(vykrvácanie) hlavným mechanizmom smrti spôsobenej bodnutím či rezom. Smrť je
teda len zriedka okamžitá, aj keď prebodnutie srdca môže spôsobiť vyradenie
útočníka z boja. Lekárske záznamy hovoria, že ak je človek aj takto vážne
zranený, rýchla lekárska pomoc ho môže udržať pri živote. Záznamy dokazujú že
osoby ťažko zranené, môžu ostať bez pomoci na žive niekoľko minút až hodín.
Zranenia bežne považované za smrteľné teda v súboji nemusia znamenať vyradenie
útočníka, či jeho neschopnosť spraviť odvetný útok.
Respiračný systém
Hlavnou funkciou dýchacieho systému je výmena
plynov (O2 a CO2).
Táto výmena sa uskutočňuje:
- ventiláciou (výmena plynov medzi atmosférou a
pľúcami),
- distribúciou (podiel jednotlivých častí pľúc na
ventilácii)
- difúziou (prestup plynov z alveol do krvi
pľúcnych kapilár)
- perfúziou (prietok krvi pľúcnymi kapilárami).
K ďalším dôležitým funkciám patrí udržiavanie
rovnováhy vnútorného prostredia (pH) a tvorba reči.
Ventiláciu umožňujú dýchacie pohyby hrudníka, pri
ktorých sa vzduch nasáva
- nádych (inspírium)
Vzduch sa dostáva do pľúc a prechádza pritom
nosom, ústami, priedušnicou a prieduškami, aby sa dostal do dychových vačkov.
Keď sa pľúca naplnia vzduchom, kyslík (O2) prechádza cez stenu dychových vačkov
a je transportovaný krvou, cievami - artériami do tela
- výdych (expírium)
Vzduch, ktorý opúšťa pľúca, je nasýtený oxidom
uhličitým (CO2). Oxid uhličitý je produktom metabolizmu organizmu.
Krv transportuje oxid uhličitý cievami - vénami do
dychových vačkov. V dychových vačkoch sa oxid uhličitý vymieňa za kyslík.
Oxid uhličitý opúšťa telo cez priedušky,
priedušnicu, ústa a nos.
Fyziologické dýchanie dosahuje frekvenciu 12-16
dychov/min.(u dospelého človeka). Dýchanie ako mimovoľný proces je riadené
dýchacím centrom v predĺženej mieche.
Pretože pľúca nemajú svoju vlastnú svalovinu,
rozširujú a sťahujú sa pomocou hrudníka a dýchacích svalov. Pľúca sú uložené v
hrudníkovej dutine vzduchotesne a s atmosférou súvisia len pomocou dýchacích
ciest. Povrch pľúc pokrýva jemná väzivová blana – popľúcnica. Popľúcnica bez
prerušenia prechádza na vnútornú stenu hrudníka, ktorú vystiela, a nazýva sa
pohrudnica. Pohrudnica a popľúcnica priliehajú tesne na seba, ale nezrastajú.
Medzi nimi je trocha "tekutiny", ktorá slúži na to, aby sa pohrudnica
a popľúcnica pri dýchaní ľahko po sebe kĺzali.
Ventilácia pozostáva z dvoch fáz- inspírium a
expírium a umožňujú ju meniace sa tlakové gradienty. Nádych je zrealizovaný keď
je tlak v pľúcach menší než tlak atmosférický, výdych sa koná keď tlak vo
vnútri pľúc je väčší než je tlak atmosférický. Tlakové gradienty sa menia pri
zmene veľkosti hrudnej dutiny. Pri nádychu sa veľkosť hrudnej dutiny zväčšuje.
Kontrakcia dýchacích svalov zväčšuje objem hrudnej dutiny. Zväčšená hrudná
dutina znižuje tlak v pleurálnom priestore pod hodnotu atmosférického tlaku.
Tento rozdiel tlakov zapríčiňuje , že sa pľúca naplnia vzduchom. Expírium je
prevažne pasívny proces, kedy sa dýchacie svaly relaxujú a hrudný kôš sa vracia
do svojej pôvodnej pozície
Bránica je plochý, priečne pruhovaný sval, uložený
na rozhraní hrudníkovej a brušnej dutiny. Okrajová časť je zo svalových vláken,
stredná časť zo šľachoviny. Bránica tvorí dve klenby, ktoré smerujú do
hrudníkovej dutiny. Jedna je vpravo, druhá vľavo. Bránica, najmä jej obvodová
časť, sa pri vdychu pohybuje smerom do brušnej dutiny, Tým sa rozšíri hrudník
smerom nadol. Pri každom vdychu vidíme prevažne u mužov vyklenutie brušnej
steny dopredu. To preto, že bránica pri vdychu vytláča orgány brušnej dutiny
dole a dopredu (brušné dýchanie). Dospelý človek vdýchne naraz asi 500 ml
vzduchu a práve toľko i vydýchne. Toto množstvo vzduchu sa nazýva dýchací čiže
respiračný vzduch (dychový objem). Ale človek môže vdýchnuť ešte určité
množstvo vzduchu po normálnom vdychu. Tento vzduch (asi 2 l) sa nazýva
doplnkový (komplementárny). Aj po normálnom výdychu môžeme vydýchnuť ešte
určité množstvo vzduchu, t.j. tzv. zásobný (rezervný) vzduch, ktorého objem je
tok isto asi 1,5 – 2 l.
Rany na respiračnom systéme :
Ak dôjde k narušeniu hrudnej steny a
vyrovnaniu tlaku, dôjde ku vniknutiu vzduchu nielen do pľúc ale aj do hrudnej
dutiny prostredníctvom rezu (pneumotorax = prítomnosť vzduchu medzi pohrudnicou a poplúcnicou
= medzi pleurálnymi listami ) čo spôsobí kolaps pľúc. Pneumotorax (kolaps alebo
spľasnutie pľúc) vzniká pri poranení hrudníka alebo spontánne pri prasknutí
pľúcnej buly. Bula je zoslabnuté miesto pľúcneho tkaniva, buď vrodené, alebo
vzniknuté v dôsledku ochorenia pľúc: emfyzému a iných chorôb.
Pneumotorax vznikne, keď sa do hrudnej
dutiny dostane vzduch. Pri otvorenom pneumotoraxe je to pri poranení hrudnej
steny zvonku. Zatvorený pneumotorax vzniká pri poranení (zlomené rebro, trhlina
v pľúcach) a pri prasknutí buly. Postihnutý náhle cíti nevysvetliteľnú ostrú
bolesť v hrudníku, po ktorej nasleduje dýchavičnosť. V závažných prípadoch
hrozí udusenie a zastavenie dýchania.
Prienikom vzduchu do pleurálnej dutiny
dôjde k okamžitému zrušeniu fyziologického podtlaku. Prestane fungovať
priľnavosť medzi listami pleury, ktoré stratia vzájomný kontakt. Vplyvom
elasticity pľúca skolabuje až do podoby bezvzdušného tkaniva.
Rozlišujeme tri formy pneumothoraxu : zavrený, otvorený a pretlakový
(tenzný). PNO zavretý je charakterizovaný konštantným objemom vzduchu, ktorý
prenikol do pleurálnej dutiny. Po vzniku zavretého PNO zostávajú oba pleurálne
listy vzduchotesne uzavreté voči vonkajšiemu prostrediu. Pri otvorenom PNO
pretrváva patologická komunikácia medzi vonkajším prostredím a pleurálnou
dutinou. Vzduch môže voľne prúdiť otvorom v závislosti na dýchacích pohyboch.
PNO pretlakový je najzávažnejší. Ide o stav keď do pleurálnej dutiny vniká
patologickou záklopkou / kožný lalok, sval.../ vzduch a zostáva tam bez
možnosti úniku. Narastajúcim objemom vzduchu dochádza k vzostupu
intrapleurálneho tlaku /prevyšuje tlak atmosférický/, tlačí na mäkké tkanivá a
pretlačuje orgány mediastina /srdce/ na opačnú stranu, kde stláča zdravú časť
pľúc. Výsledkom je úplný kolaps plúc na postihnutej strane a natlačenie
mediastina do zdravej polovice hrudníka a tým aj výrazné zhoršenie hemodynamických
pomerov ( sťažený žilný návrat). Tenzný PNO je kritický stav , ktorý
vedie k dychovej tiesni a kardiopulmonálnemu zlyhaniu.
Keďže sú ale pravé a ľavé pľúca samostatné, rana na jednej strane nespôsobí
nefunkčnosť na druhej strane. Riziko je ale pri pretlakovom pneumothoraxe,
ktorý má veľké hemodynamické nasledky.
Úmrtie spôsobené výlučne pneumotoraxom,
teda spľasnutím pľúc je vo všeobecnosti pomalý proces zomierania, ku ktorému
dochádza aj niekoľko hodín po bodnutí (tenzný = kritícký stav). Keďže pľúcne
tkanivo je aj silne prekrvené, bude vážny problém aj krvácanie do pohrudnice
(hemothorax) teda nahromadenie krvi v hrudnej dutine. Rýchlosť toku krvi a jej
množstvo je závislá na veľkosti rany, krvného tlaku a ďalšími faktormi ako
zrážanlivosť a podobne. Krvácanie je hlavne z veľkých ciev, ktoré vyživujú
pľúca a žíl, ktoré privádzajú krv do srdca.
Vzhľadom na elasticitu tkaniva a zrážanie
krvi väčšinou dôjde k nahromadeniu krvi v priestoroch hrudnej dutiny než k
výtoku mimo telo.
Nahromadenie krvi spôsobí zmenšenú
funkčnosť pľúc alebo ich úplnú nefunkčnosť a zadusenie. Najviac smrteľných
prípadov pri prebodnutí hrudného koša je práve v dôsledku hemotoraxu. Ani v
tomto prípade však smrť nie je rýchla (v závislosti od rozsahu poranenia).
Ako príklad sa dá uviesť 29 ročný muž
ktorý bol pobodaný do hrudného koša. Po pobodaní bežal po ulici a žiadal o
pomoc. Odpadol, avšak bol na žive vyše hodiny kým zomrel. Pitva odhalila 2,5 cm
ranu, pričom v hrudnej dutine bolo vyše 2 litre krvi.
Prebodnutie pľúc je vážne zranenie, avšak
nemôže ponúknuť žiadnu záruku rýchleho vyradenia útočníka.
Na druhej strane prerezanie krku alebo
priedušnice môže spôsobiť zadusenie v dôsledku silného prietoku krvi do pľúc či
samotnej nemožnosti dostatočného dýchania. Pri menšom rozsahu nastúpi kašľanie
a dusenie v dôsledku nedostatku vzduchu môže nastať šok, odpadnutie a smrť.
Stále má však útočník časovú možnosť odvety.
Svaly
Svalstvo je tvorené svalovými vláknami
paralelne uloženými vedľa seba. Efekt hybnosti je dosiahnutý sťahovaním a
uvoľňovaním. Svalstvo musí byť pripojené ku kostre alebo kĺbom pomocou
šľachovitých tkanív (šľachy). Pri kontrakcii sú jednotlivé kosti pomocou
svalstva uvedené do pohybu ako pánty na dverách alebo lopaty bagra. Vlákna
tvoriace svalovinu sú zvyčajne v paralelne navrstvené. Preto nôž ktorý vniká do
svaloviny rovnobežne zo svalovími vláknami nemusí spôsobiť vážnejšie
znefunkčnenie svalu. Kolmý rez na sval môže spôsobiť obmedzenie funkčnosti.
Závisí to od hĺbky rany (rezu). Prerezanie šľachy spôsobí znefunkčnenie skupiny
svalov pre ktoré je šľacha určená.
Zranenie svalstva na predlaktí :
Dalo by sa predpokladať že zranenie svalu
alebo šľachy na predlaktí spôsobí vyradenie útočiacej ruky útočníka.
Sú zápisy ktoré hovoria, že zranením
predlaktia sa z človeka stane mrzák. Testy však naznačujú, že jediné narezanie
tejto oblasti nemusí nutne prerušiť dostatočný počet svalových vlákien, aby sa
ruka útočníka znefunkčnila.
Poranenie vnútornej strany predlaktia (dlaňovej strany) môže pretrhnúť
šľachy potrebné k ohnutiu prstov a tým znížiť schopnosť držať zbraň.
Ak chceme dosiahnuť väčšiu účinnosť,
cieľom bude zápästie. Cez túto oblasť totiž idú šľachy viacerých svalov. Človek
si však vnútornú oblasť predlaktia inštinktívne chráni, takže nie je až také
jednoduché ju vždy zasiahnuť.
Tieto rany však stále nezaručujú že
nebudete opätovne napadnutý zraneným útočníkom.
Rany na svalstve dolných končatín :
Rovnako ako v prípade zranenia predlaktia,
ani pokus o zneškodnenie útočníka prostredníctvom bodania či rezania svalov na
dolných končatinách nemusí byť až také účinné. Tesne pod kožou útočníkovej
prednej nohy je holenná kosť (Holenná kosť je hlavnou kosťou predkolenia) ktorá
stojí v ceste nášmu útoku na tepny a svaly v danom mieste. Tie sú hlavne na
vnútornej strane stehna. Na lýtku prebiehajú cievy hlboko medzi svalmi,
takisto na stehne, len asi v hornej tretine prebiehajú o niečo povrchovejšie.
Ak je útočník pravák, po väčšinou má
prednú nohu tiež pravú. Pri skríženom postoji je odkrývaná vnútorná strana
holene a tým je vlastne zväčšované nebezpečenstvo zranenia.
Pokiaľ ide o stehná, útočník sa bude
stavať tak aby vystavil svalnatú časť stehna - štvorhlavý sval stehna.
Táto skupina sa skladá zo štyroch pomerne veľkých
svalov, ktoré ležia v prednej a na oboch stranách stehennej kosti. Všetky štyri
tieto svaly spolupracujú pri naťahovaní nohy. Zadné stehenné svaly, bežne známe
ako "hamstrings" (M.Semitendinosus a M.semimembranosus), spoločne pracujú
pri krčení nohy. Keďže jednotlivé svaly v týchto skupinách sú masívne, pracujú
v skupine a zdieľajú teda spoločnú funkciu, nie je možné zaručiť že útočník
bude porezaním alebo bodnutím do tejto oblasti vyradený.
Zranenia kostrovej sústavy
Kosti sú v tele najtvrdšie štruktúry.
Odolávajú značnej sile. Meče sú síce schopne dolámať kosti, avšak s vyradením
útočníka nie je možné počítať ani v tomto prípade. Určite ste počuli o
horolezcoch ktorí po páde mali dolámané kosti a pritom boli schopný sa doslovne
doplaziť k záchrane.
Dokonca aj po prerazení lebky sa stáva že
obeť prejde určitú vzdialenosť kým skolabuje a aj to na krvácanie. Nože ktoré
narazia na kosti sa môžu ohnúť alebo aspoň vybočia zo smeru útoku.
Rana na hlave nikdy nespôsobí také výrazné
krvácanie, aby ohrozila postihnutého na živote. Skolabovanie po údere do hlavy
je skôr následok otrasu mozgu, pohmoždenia mozgu, alebo krvácania do mozgu s
následnou poruchou vedomia.
Zranenia periférneho nervového systému
Nervy ležia blízko a často aj medzi kosťami, takže sú čiastočne chránené,
resp. menej vystavené prenikajúcemu ostriu (nervy často sledujú priebeh veľkých
ciev- tzv. nervovo-cievne zväzky). Ako nervy prenikajú telom ako koruna stromu
je možné ich zranenie. Každý si určite pamätá čo cítil keď sa porezal. To že
človek cíti bolesť však znamená že nervový systém ešte dokáže aj napriek
zraneniu analyzovať vstupné informácie. Je teda jasné že pri vniknutí zbrane do
tela následne príde bolesť. Je to reakcia na zranenie nervov ktoré ako snímače
zaisťujú prísun informácii o dianí v tele (do vyšších nervových centier) a
zároveň ako vysielače dávajú organizmu inštrukcie vysielané mozgom.
Problém je, že bolesť nemusí byť natoľko
silná aby znemožnila odvetný útok útočníka. Adrenalín tu zohráva významnú
úlohu, keďže zmierňuje bolesť mnohých rán. Takisto stres (adrenalín= hlavný
stresový hormón) v boji dáva niekedy človeku nad ľudskú silu. Zranenie
nervového systému teda nemusí spôsobiť okamžité vyradenie útočníka.
Zranenie len periférneho nervstva bez
poškodenia ostatných tkanív je v podstate nemožné, všetky nervy sú v úzkom
kontakte s orgánmi, ktoré inervujú- svaly, koža, cievy, kosti...Pri ostrom
poranení dochádza aj k poškodeniu ciev a tkaniva v blízkosti nervu, pri
tupom poranení je narušená len funkcia nervu, prípadne pohmoždenie okolitých
štruktúr s menším krvácaním. Rizikom poškodenia periférnych nervov je obrna
(úplné alebo čiastočné ochrnutie danej oblasti) takže postihnutý napr. nie je
schopný použiť ruku aj keď zranenia nevyzerajú na pohľad závažne.
Rany na centrálnom nervovom systéme
Centrálny nervový systém je dobre chránený v chrbtici a lebke. V dôsledku
menšej hustoty kostí v spánkovej oblasti lebky, je možné zraniť túto oblasti
pomerne ľahko. Ďalšie takéto oblasti sa našli v čeľustnej a nosovej dutine.
Zraniteľnosť týchto oblastí bola známa už dávno v minulosti. Bodnutie do tváre
či oka sa používala v bojoch či súbojoch a tieto techniky boli opísané v
rôznych knihách šermu.
Stávalo sa že pri takomto zásahu padá
útočník okamžite na zem, keďže čepeľ prenikla až do mozgu. Moderné lekárske
správy však ukazujú, že bodné rany do lebky a mozgu nie sú bezprostredne
smrteľné. V skutočnosti, obete často aj chodili pripadne si zavolali pomoc,
alebo dokonca utekali od útočníkov. Kamerami bol zaznamenaný prípad, kde sa
človek zaplietol nechcene do pouličnej bitky. Nevšimol si že mu z hlavy trčí
nôž. Pri hlave (mozgu) závisí stav vždy od
rozsahu poranení a ich lokalizácie. Väčšinou sú veľmi závažné a vedú k rýchlej
strate vedomia.
Lekárske správy opisujú rôzne kuriózne
prípady kde boli ľudia vážne zranený. Čepeľ ktorá prešla čelnou stranou lebky,
alebo projektil ktorý si chcel pacient vytiahnuť z hlavy sám a nakoniec mu ho
vybrali presne z opačnej strany než do hlavy vnikol hovoria o možnostiach kde
ani takéto vážne zranenia neboli smrteľné.
Záver
Opisy bojov v kronikách môžu byť
nadnesené, avšak moderné súdne lekárstvo poskytuje dostatok dôkazov o
možnostiach prežitia vážnych zranení, ktoré mnohí považujú za jednoznačne
smrteľné.
Nepodceňovať útočníka a neveriť vo
víťazstvo na jednu ranu je teda základ prežitia odvetného útoku zo strany naoko
smrteľne zraneného útočníka, ktorý práve vybral z vášho tela svoju zbraň.
Za spoluprácu na článku ďakujem Chris.
