31 decembra, 2010

Michal Crkoň a Bahad Zubu Kali Ilustrisimo

Druhý rozhovor pre tento blog je s reprezentantom systému Bahad Zubu Kali Ilustrisimo, mojim kamarátom Michalom Crkoňom, ktorý žije momentálne v Írsku v meste Limerick.

Kedy a ako si sa dostal k tréningu bojových umení?

S tréningom som začal niekedy v roku 1987-88? a bolo to klasické karate Goyu-ryu, nič iné sa v mojom meste ( Púchov) zohnať nedalo. Postupne som trénoval všetko, čo mi prišlo pod ruku. V rannom "tréningovom detstve" nebolo nezvyčajné trénovať každý deň 4-5 hodín (denne!). V tom čase neboli info, takže sme sa držali hesla, že všetko musí byť oddreté a len v tvrdom tréningu je sila atď. S tréningom som neprestal do dnešnej doby.


Prečo FMA ( Filipínske bojové umenia) ?

Keď som sondoval niekedy v rokoch 2004-2005 čo by mi mohlo v mojom tréningu pomôcť, dať mu spád, či celistvosť, rozhodol som sa pre nože a palice. Nechcel som robiť klasické ortodoxné systémy, ťahala ma realita. Začal som teda s Floro fighting systems, čo je považované trošku mylne za modifikované Kali Ilustrisimo, a to priamo s Raymondom Florom. Vždy ma ťahala originalita a drsnosť krajín ako Filipíny a Brazília ( trénujem aj BJJ) a hlavne vedomosť, že tréning je pre miestnych stále otázkou života a smrti, ťahali ma stále viac a viac FMA. Hľadal som niečo funkčné, pokiaľ možno, bez urážky ostatku FMA komunity, niečo najfunkčnejšie, čo môže FMA poskytnúť. Vedel som o Antoniovi Tatangovi Ilustrisimovi a o tom, že tento geniálny zápasník prežil a vyhral viac ako 60 zápasov na život a na smrť. Na nešťastie je tento fenomén od konca 90-tich rokoch mŕtvy. Sondoval som teda jeho žiakov a rozhodoval som sa medzi Kali Ilustrisimo v podaní Antona Diega alebo Bahad zubu (Kali Ilustrisimo) Yula Romo. Zvíťazilo druhé a neľutujem.


Ak tento rozhovor číta aj človek čo o tvojom smere FMA nič nevie, ako by si ho opísal zopár vetami?

Moja žena, že mávanie palicami a nožmi ( mäsiarčina) :-) .


Ak by si mal porovnať tréning na Filipínach a mimo Filipín ?

Porovnávať neporovnateľné. Odlišný prístup k tréningu, metodické postupy atď. Mimo to je stále iba šport či hobby, tam prostriedok na prežitie.

Ktoré krajiny si navštívil pri štúdiu bojových umení?

Austráliu, Filipíny a Írsko. Na budúci rok ma čaká Škótsko a o rok potom opäť Filipíny, tentoraz však Manila a Cebu.


Aký bol tvoj najsilnejší pocit po prvom príchode na Filipíny ?

Zmätok v mojej hlave. Keby som bol sráč, otočím sa ešte z pred letiska a prvým lietadlom domov. Zmätok na uliciach, smrad, hluk, neopísateľné a v teplúčku obývačky či kancelárie, kde si ktokoľvek číta tento príspevok, nepredstaviteľné. Znesiem všetko, bol som pripravený na skutočnosť, že idem do krajiny tretieho sveta, ale bol som mimo.

Aký je pre teba hlavný prínos v štúdiu bojových umení?

Sebarealizácia. Je to investícia do mňa samého. Raz, keď mi to vyššia mocnosť dovolí, tak to odovzdám mojim dvom synom, spolu s návodom, ako darované informácie rozširovať, kde a od koho hľadať ďalšie kúsočky mozaiky poznania.

Aký máš postoj k iným štýlom ?

Záleží, o akom štýle sa bavíme. Zväčša pregúľam očami, či to svojsky okomentujem pred svojou ženou, ktorá ma veľmi dobre pozná a vie, čo si môžem a čo nemôžem dovoliť. Nikdy však nekritizujem priamo zoči-voči, nakoľko nechcem dehonestovať, či znechucovať tréning iným ľudom. V podstate mi to je absolútne jedno, kto si čo trénuje, hlavne, keď ma nechá na pokoji, neotravuje primitívnymi a ničím nepodloženými argumentami o bezchybnosti toho ktorého štýlu.
Ja osobne uprednostňujem plno kontaktné veci, založené na reálnej odpovedi v reálnom čase. Nič viac a nič menej. Pre šport si trénujem grappling a BJJ, pre sebaobranu BZ KI( Bahad Zubu Kali Ilustrisimo), ci FFS, ktorému sa však v poslednom období vôbec nevenujem. Vo FMA sme si všetci rodina, sme ako prst na ruke. Každý hýbe inak, hrá sam za seba. Keď je však treba, vieme sa zomknúť v päsť a byť jedno. To sa mi ľúbi. Ja toto rozširujem na všetko BU. Každý, kto trénuje a venuje sa tomu naozaj na úrovni a so zanietením, je v mojich očiach môj brat.
Pohľad sa však môže zmeniť v prípade opísanom o pár odstavcov vyššie, haha.

Ak by si sa mohol vrátiť do minulosti, čo by si na svojom štúdiu zmenil ?

Netrénoval by som 4-5 hodín, netrénoval by som zbytočné veci, ktoré ma nikde neposunuli. Radšej by som ušetril peniaze a potom si kvalitné informácie zakúpil priamo u zdroja tak, ako to robím v dnešnej dobe. To sa však nedá a človek musí prejsť určitým evolučným cyklom. Ak to dáme do podoby jin a yangu, tak v každom zlom je niečo dobré a naopak. Teraz si aspoň vážim veci, ktoré som si vydrel a ľudí, ktorí mi na mojej ceste pomohli.

Michal Crkoň :

- Víťaz Irish open v BJJ pre rok 2006 v kategórii do 100 kg a v open division, veľa druhých miest v rôznych ďalších grappling súťažiach. V súčasnosti sa pripravuje na vstup do súťažnej sezóny pre rok 2011. Držiteľ blue belt ( 4 prúžky - to znamená čakateľ na purple). Čisto BJJ/grappling trénuje od roku 2004.

- Inštruktor pre FFS ( Floro fighting systems) od roku 2007.

- Punong guro ( najvyšší učiteľ ) pre Bahad Zubu Kali, 3. generácia Bungga Santaku od roku 2010.



Bujinkan Budo Taijutsu - rozhovor so Shidoshi Jánom Bírom

Uvažoval som, že by bolo dobré priniesť čitateľom aj zopár informácii od ľudí, ktorí sa v štúdiu bojových umení dostali aj ďalej než len po susedný okres a tak prinášam prvý rozhovor so Shidoshi Janom Bírom, ktorý je jedným z troch oficiálnych predstaviteľov Bujinkan Budo Taijutsu na Slovensku



Kedy a ako si sa dostal k tréningu bojových umení?

K BU som sa tak serióznejšie dostal v podstate až na VŠ, čo bolo už dosť dávno. Inak všetko prebehlo úplné štandardne. Vždy ma tieto veci zaujímali, takže keď bola príležitosť išiel som na tréning.

Prečo tradičné bojove umenia?

Išlo o to spoznať školy TBU ktoré stály za zrodom moderných verzii BU ako Aikido, Kendo, Judo, ... a ktoré mali „skúsenosti“ z rôznych reálnych vojenských konfliktov v starom Japonsku.

Pre mňa tradičné bojové umenie znamená bojove umenie s históriou nie historické bojové umenie, teda nie nejaký muzeálny artefakt o ktorého účele nevie nikto nič, hlavne aby držal pokope. Takže je to niečo živé, aktuálne kde sa zároveň uchováva skúsenosť generácií pred nami aby sme stále nevynachádzali koleso, to šetrí čas a teda aj život. Ďalší aspekt tradičného bojového umenia je ten že ak tá škola ma x-100 rokov jej žiaci sa zúčastnili rôznych reálnych bojových konfliktov a stále je tu, stále existuje a to bez prerušenia „línie“, tak pravdepodobne niekto pomocou učenia tejto školy prežil, čo môžu niektorí ľudia pokladať za veľmi zaujímavé a hodné preskúmania. Takže asi preto.

Tiež si treba uvedomiť že TBU to nie sú iba Japonské BU. Ale aj Čínske, Thajské, Filipínske, .....
A tiež aby toto niekto nechápal zle, toto nie je o tom že TBU sú najlepšie a všetko ostatné je zlé, toto je len odpoveď prečo TBU.

Ak tento rozhovor číta aj človek čo o Bujinkane nič nevie, ako by si ho opísal zopár vetami?

V Bujinkane sa vyučuje 9 tradičných škôl Japonského bojového umenia. Keďže sa jedná o tradičné školy vyučujú sa tu všetky aspekty boja, teda údery, kopy, páky, hody, zbrane a veľa ďalšieho. V každom prípade chcem upozorniť že to neznamená 25% Aikido, 40% Judo, 35% Karate. Teda nie je to zlepenec štýlov. Samozrejme ako v každom BU aj tu je určitý dávka filozofie.

Najlepšie je, prísť sa pozrieť, pripadne si to rovno skúsiť. Netreba mať komplikované a naivné očakávania.

Ma zmysel tréning bojových umení, keď dnes zastrelia alebo zapichnú aj majstra?

Taký istý ako aj v minulosti. Kto nečíta len hrdinské príbehy o samurajoch, mušketieroch, rytieroch, Šaolinských mníchoch, atď. zistí že to bola tvrdá realita aj v minulosti. Zmenila sa technológia, ale ľudia sú v podstate sále rovnaký, majú stále tie isté túžby a problémy. Takže aj čo sa týka BU, podstata (základy) sú tie isté, zmenila sa len prostredie, zbrane, atď.

Jedny so základných myšlienok s ktorými BU narábajú sú: Čo keď super bude lepší? Čo keď budem zranený ? Čo keď ich bude viac ? Čo keď už nebudem vládať ? Ako sa nedostať do situácie kde žiadne „Potom“ už neexistuje ?
Toto sú veci ktoré sa riešili v minulosti, riešia sa v súčasnosti a pravdepodobne sa budú riešiť aj v budúcnosti.
Takže čo sa týka TBU, odporúčam sa s nimi oboznámiť, pretože tieto problémy riešia už veľmi dlho a pravdepodobne dosiahli vo svojom výskume aj nejaké výsledky.

Ak by si mal porovnať tréning v zahraničí (krajiny Európy) a na Slovensku ?

V prvom rade treba povedať že v súčasnosti sa v Bujinkane na Slovensku cvičí tak isto ako všade inde na svete. Nie sú tam žiadne rozdiely.

Jediný rozdiel v tréningoch je medzi tréningom v Japonsku a u nás. To je problém všade. Ale tým že veľa ľudí cestuje cvičiť do Japonska, aj Japonské Know-How sa postupne rozširuje do celého sveta.

Ak by si mal porovnať samotne Japonsko s ostatnými krajinami sveta ?

Nuž moc krajín som nenavštívil, teda moc porovnávať nemôžem, takže iba niekoľko myšlienok.

V Japonsku budete vždy cudzincom (môj pocit). Veľká jazyková a kultúrna bariéra .

Pri svojich návštevách v Japonsku som mal možnosť žiť s priemernými Japoncami. Teda v žiadnom drahom hoteli a ideálnom svete. V podstate riešia tie isté problémy ako sa riešia všade inde a ochucujú to Japonskou príchuťou.

Ak mám povedať pravdu, tak chodím do Japonska cvičiť BU, Japonsko ako také ma až tak moc neupútalo.

Ktoré krajiny si navštívil pri štúdiu bojových umení?

Každý kto trénuje nejaké BU sa chce dostať hlavne k „zdroju“. V prípade Japonských BU je to Japonsko a Japonský učitelia. Na druhom mieste sú učitelia ktorí sú dlhodobo v kontakte s Japonskými učiteľmi, v mojom prípade je to hlavne kontakt s Českými učiteľmi. Zúčastňujem sa aj seminárov pod vedením ďalších skúsených svetových učiteľov. Takže v podstate navštevujem hlavne Japonsko, Česko a keď vyjde čas a peniaze, aj ďalšie európske štáty.

Aký bol tvoj najsilnejší pocit po prvom príchode do Japonska ?

Čo sa týka tréningov, tak v podstate väčšina ľudí s ktorými som sa na túto tému rozprával mala ten istý pocit. A to je, že sme dosť „MIMO“! A ten pocit MIMO, ten trvá a trvá. Neviem či je úplné správne použiť slovne spojenie „Japonci vedia viac“, pretože tie iste techniky sa cvičia všade, asi správnejšie je povedať že Japonci tomu rozumejú viac (do hĺbky, princípy, základy, pointu). Takže to čo robia, je jednoducho „iný level“.

Aký je pre teba hlavný prínos v štúdiu bojových umení?

Robím to v prvom rade preto, lebo ma to baví, je to pre mňa zaujímavé, obohacujúce. Určite keď niekoho zaujímajú známky a pre svoju prácu nepotrebuje BU, tak sa bude na tréningoch nudiť.

V každom prípade si myslím, že tréning BU je vo všeobecnosti užitočný. Človek je v priamom kontakte s inými ľuďmi (teda nie iba virtuálne kontakty), pohyb, zábava, sebaobranný a psychologický aspekt.

V súčasnosti aj u nás je veľký výber BU, takže odporúčam sa isť pozrieť na rôzne tréningy a vyskúšať si to.

Aký máš postoj k iným štýlom?

Vo všeobecnosti kladný. Aj Bujinkan sa skladá z 9-tich škôl BU. Mnohý učitelia v minulosti aj v súčasnosti cvičili a cvičia rôzne veci ktoré ich posúvali/jú ďalej. V každom prípade je ťažké sedieť na viacerých koňoch naraz a pre väčšinu ľudí bude vždy jedno BU to hlavné a tie ďalšie budú tvoriť doplnok.

Tak isto ako sa hovorí, že človek ktorý pozná rôzne kultúry je „rozhľadenejší“, tak aj vedieť ako veci vidia/riešia inde v iných školách môže rozšíriť obzor študenta BU.

Ak by si sa mohol vrátiť do minulosti, čo by si na svojom štúdiu zmenil ?

Asi väčšina ľudí by chcela niečo zmeniť na svojej minulosti, ja nie som výnimkou. Sú veci ktoré sa postupom času ukázali ako neefektívne, takže určite tie. Konkrétny moc nechcem byť, ale je toho dosť.

Dôležitá je tá myšlienka, chcieť zmeniť veci ktoré sa časom ukázali ako zbytočné, alebo kontraproduktívne. No a keďže do minulosti sa moc nedá vracať, treba to zmeniť tu a teraz. Čo môže byť dosť ťažké.

Shidoshi Ján Bíro : Je jedným z troch oficiálnych predstaviteľov organizácie Bujinkan Slovak Dojo. Jeho klub sídli v Bratislave, kde je možné navštevovať aj jeho tréningy. Pre bližšie informácie : www.bujinkan.sk
Poznámka: Shidoshi je označenie pre študenta s piatym až deviatym danom.

Foto: Seno sensei a Shidoshi Ján Bíro (Japonsko 2007)

28 decembra, 2010

12 decembra, 2010

Festival Paris Bercy 2010









































05 decembra, 2010

Znechutenie


Keď som s bojovými umeniami začínal, všetko bolo akési iné. Išlo predovšetkým o tréning. Demokracia priniesla aj daň v podobe budo-biznisu a väčšiu závisť. Niekedy až takú veľkú, že to už nieje zdravé. V poslednej dobe sa objavil nový fenomén. Nedôvera v slovenských učiteľov. Jaj moment ...ono to nieje nové :-) , ako sa hovorí Slovák-Slovákovi aj infarkt závidí.
Aký musíte byť dobrý, aby vás svet bral ako rovnocenného? Slováci sú ešte stále niekde v pozadí a nevedia sa predať. Stále radšej idú von, namiesto aby hľadali doma. Možno by to vyriešila vačšia úprimnosť a väčšia dôvera. Či to však bude stačiť nikto netuší.